Marx tvrdil, že príčinou zotročenia ľudí je kapitalizmus, a preto treba tento prehnitý systém zvrhnúť (revolúciou). Potom bude nasledovať prechodné obdobie diktatúry proletariátu, potom pominú vojny, revolúcie a nastane láska a mier. Komunizmus bol systémom, v ktorom sú práve manipulácia a zotročenie priamymi prostriedkami pre získanie moci. Manipulácia vzbudzuje väčšinou všeobecný strach a strach je dokonalým nástrojom každého zotročovania. Stačí pohroziť človeku odobratím detí, zničením rodiny, cti, stratou zamestnania alebo večného zatratenia a zastrašená osoba sa vôli tyrana radšej podvolí. Základnou črtou zotročovania je vynucovania si poslušnosti násilím, onálepkovaním a trestaním všetkých, ktorí sa nepodvolili vopred pripravenému „programu“. Zdegradovaný človek je odstavený spoločensky, jeho dobré vlastnosti sú úmyselne skresľované, chyby zveličované a podfarbené rôznymi klamstvami, aby sa cielene vypestoval voči takému indivíduu odpor. Toto všetko sa samozrejme deje so zreteľom na dobro spoločnosti. Každý manipulátor dáva všetkým svojim podriadeným rád pocítiť, kto je autoritou.

Komunizmus mnohým svojim občanom zhabal majetok a mnohých uväznil. Cieľom Akcií K a K2 (kláštory) a R (rehoľníčky) bolo skonfiškovanie budov kláštorov (na Slovensku bolo na jar 1950 do100 mužských a vyše 165 ženských), zlikvidovanie rehoľných komunít na ich historických a tradičných miestach (v tom čase bolo na Slovensku vyše 1 000 rehoľníkov a vyše 4 250 rehoľných sestier). Mnohých z nich pozvážal do tzv. centralizačných kláštorov (v skutočnosti to boli väznice s väzenským režimom). V nich vykonávali nútené práce a bol vyhradený čas na politickú prevýchovu. Komunikácia s vonkajším svetom bola úplne vylúčená, alebo sa obmedzovala na minimum. Skonfiškované budovy boli určené pre socialistické organizácie, armádu, Zbor národnej bezpečnosti, školstvo, rôzne ústavy. Po obsadení kláštorov boli nešetrným zaobchádzaním zničené knižnice a rozkradnuté mnohé vzácne rukopisy, tlače, obrazy a nábytok. Samotné budovy získali najmä krajské a miestne národné výbory, rôzne administratívne úrady, telovýchovné spolky, detské domovy a pod. V správe pre politický sekretariát ÚV KSČ, ktorá bilancovala získané materiálne hodnoty, bol výsledok akcie označený za najväčší majetkový presun od privlastnenia majetku Nemcov, „znárodnenia“, a pozemkovej reformy. Inak povedané, rozsahom išlo o tretiu najväčšiu krádež od roku 1945.

Gréckokatolícku cirkev na 18 rokov natvrdo zrušili (Akcia P – pravoslavizácia), duchovných väznili a mučili a aj po obnove v roku 1968 bola naďalej v nemilosti režimu. Nenávisť voči gréckokatolíckej cirkvi síce zúrila na našom území už pred osudným rokom 1950, no skutočné okovy jej štátna moc nasadila až po komunistickom prevrate.

Už v r. 1949 vstúpil do platnosti Zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom – teda štátna vrchnosť pod vedením KSČ urobila z duchovných, farárov, biskupov štátnych zamestnancov. Dostali od štátu plat, ale mohli byť aj veľmi ľahko zbavení funkcie v cirkvi. Do funkcií v cirkvi boli ustanovení ľudia, ktorých si štátna vrchnosť vybrala podľa svojich kritérií.

Evanjelická cirkev Augsburského vyznania sa proti tomu rozhodne postavila, ale zákon bol napriek tomu schválený. Okrem chrámu a fary bol skonfiškovaný všetok ostatný majetok (sirotince, diakonické domovy, nemocnice, cirkevný majetok). Prišli vyšetrovacie väzby – roky väzenia pre farárov a biskupov. Hociprezident Zápotocký pri nástupe vr. 1953 udelil amnestiu, ktorou sa dostali na slobodu väzni pre Božie Slovo, namiesto nich boli šikanovaní, zaistení a uväznení ďalší veriaci – lebo vraj učia deti a mládež o Bohu, a tak kazia budúcnosť komunizmu.

Akcia B bola vyvrcholením predchádzajúcich pokusov vyčistiť mestá od nežiaducich ľudí. Štátna moc celú akciu prezentovala ako riešenie naliehavej bytovej otázky. Na Slovensku muselo svoje domovy v rokoch 1952 až 1953 opustiť 1 046 rodín. Najlepšie byty a domy, tzv. triedy A, dostali najvyšší predstavitelia strany a štátnej bezpečnosti. Nasledovali zamestnanci štátnych inštitúcií, a až byty kategórie D dostali ľudia, ktorí ich potrebovali. Hoci Zákon č.312/1992 Z. z. a jeho novela č.492/1992 Z. z. otvorili cestu rehabilitácii a odškodneniu očisty miest, prakticky však znamenali zdĺhavé dokazovanie pravdy pred súdmi, čo znamenalo obrovské sklamanie a frustráciu postihnutých ľudí.

V mentalite národa ešte stále zostalo z čias otroctva komunizmu to, že akosi podvedome hľadáme nového vodcu, ktorý by za nás všetko vyriešil. Inklinujeme k tomu vybrať si toho, kto nám viac sľúbi a nepozeráme sa až tak na jeho skutočné hodnoty a charakter. Nízke sebavedomie národa, pocit vlastnej nedostatočnosti a neschopnosti napriek nádhernému dedičstvu národa je taktiež priamym dôsledkom otroctva. Z ťažko dosiahnuteľného sna o materiálnom zabezpečení a klamlivého ideálu o možnosti triednej rovnosti sa však časom zrodila závisť. Následkami otroctva sú tiež neprajnosť, nepriebojnosť, submisívnosť, spochybňovanie vlastných kvalít, reptanie, korupcia, neschopnosť sa rozhodovať a stáť na vlastných nohách. Dnes sme v dôsledku rozbitia hodnotového systému komunistickým režimom otrokmi iných ľudí (ak máme z nich strach) alebo vecí – materializmu, konzumu, návykových látok, práce a pod., pretože sloboda začína v srdci. Strach z človeka (Čo si o mne ľudia pomyslia?) môže viesť k tomu, že sa vzdávame aj vlastných hodnôt, alebo neurobíme veci, ktoré sú dobré a potrebné.